Stretnutie fanúšikov s Ivanom Ďatelinkom a Gilbertom Gaborom

9.11.2018 Sport Bar

Po niekoľkoročnej pauze sa nám podarilo obnoviť stretnutia fanúšikov s hráčmi. V minulosti boli takéto stretnutia veľmi obľúbené – nielen preto, že sme sa o našich hráčoch dozvedeli kopec zaujímavých informácií, ale aj kvôli tomu, že sme mali možnosť porovnať rôzne situácie z hráčskeho i z fanúšikovského pohľadu.

Na prvé stretnutie, ktoré sa konalo v piatok 9.11., prijali pozvanie Ivan Ďatelinka  a Gilbert Gabor. V Sport Bare sa zišlo do 30 fanúšikov. Väčšina z nás bola z kotla, zvedavých na hráčov však bolo aj niekoľko ľudí z tribún. Ďateľ s Gilbertom dorazili načas a zdali sa mierne nervózni, pretože ako sa sami priznali, nevedeli, čo od takéhoto stretnutia čakať. Po úvodnom krátkom príhovore sme hráčov vyzvali, aby nám povedali niečo o svojej doterajšej kariére.

Prvý si slovo zobral Ivan Ďatelinka. Svoju kariéru začal v rodných Topoľčanoch ako 4-ročný, najmä vďaka svojmu bratovi a bratrancovi, ktorí navštevovali hokejové tréningy. Už v 16-tich rokoch nastúpil na svoj prvý seniorský zápas. V šatni dostal dres s cudzím menom a číslom 48 na chrbte a odvtedy toto číslo nevymenil.  V Topoľčanoch, ktoré hrali druhú najvyššiu hokejovú súťaž, strávil päť sezón. Už počas tej poslednej o neho prejavil záujem martinský klub, narazil však na neochotu domáceho vedenia pustiť ho hrať inde. Ako sa nám priznal, nahnevalo ho to a povedal si, že ak nemá hrať v Martine, radšej s hokejom skončí. Stalo sa a tak ho ako 21-ročného takmer okamžite vzal otec na 4-mesačný pracovný „trip“ do Španielska, kde otec ako mäsiar pracoval v mäsokombináte. Nahnevaný na syna dával mu robiť tie najťažšie roboty. Keď už všetci mali fajront, Ďateľ musel ostať a umývať nože, stoly, podlahy, vykladať kamióny… Otec mu často prízvukoval: „Vidíš, nechcel si hrať hokej, tak budeš pracovať ako normálny človek, nech vieš, čo je to za makačka.“ Ako Ivan povedal, bol rád, keď sa mu nakoniec opäť ozvali z Martina. Hneď sa zbalil, odcestoval na Slovensko a v Martine strávil päť sezón. Z Martina zamieril do bratislavského Slovanu a už v ten rok vyhral s belasími svoj prvý titul. Ďalšiu sezónu začal hrať Slovan KHL. Ďateľ v nej odohral 16 zápasov a následne bol poslaný do Skalice. V roku 2013 sa vrátil do Martina, kde odohral dve sezóny. Nakoľko finančné problémy martinského klubu vyústili až do krachu, bolo jasné, že Ivan bude musieť zmeniť pôsobisko. Uvítal preto, keď sa mu ozval p. Koval a do hodiny boli dohodnutí  o jeho prestupe medzi baranov. Je u nás už 4 sezóny a je tu veľmi spokojný. Ako sám priznal, aj vzhľadom na rodinu by tu rád ostal čo najdlhšie a v prípade, že už by o neho náš klub nemal záujem, zvažoval by radšej koniec kariéry ako hľadanie nového pôsobiska.

Gilbert skromne poznamenal, že popri takom veteránovi ( :)) ako je Ďateľ,  sa jeho ešte stále pomerne krátka kariéra bude zdať nudná. Nemal však pravdu. Napriek svojmu mladému veku toho zažil naozaj dosť. Ako dieťa bol hyperaktívny a tak jeho rodičia hľadali spôsoby, ako by si čo najviac vybil energiu. Vyskúšal všetky možné športy a raz natrafil na leták s informáciou o nábore mladých talentov do hokejovej prípravky. Mama, obávajúc sa finančnej náročnosti, tejto myšlienke veľmi naklonená nebola, našťastie otec súhlasil a kúpil mu použitú výstroj za cca 20 €. Priznal sa nám, že „zo začiatku som bol hrozný“ – na čo sme ho podpichli, že veď mu to ostalo 🙂 . Otec mu na záhrade urobil bránku, aby mohol trénovať aj doma a šup, zrazu bol jedno leto najlepší z mužstva a začal dostávať ponuky od iných klubov. Gilbert nám povedal, že rodičia do jeho kariéry veľa investovali a každý rok chodil do kempov – okrem iného aj do kempu Mariána Gáboríka. Drina priniesla ovocie a ako 15- ročný vyhral so svojim klubom zlatú medailu vo švédskej súťaži U16. V sedemnástich rokoch dokonca hral v slovenskej repre za výber U17. Aj na základe týchto úspechov sa mu ozval agent s ponukou pôsobiť v jednej z troch hlavných kanadských juniorských líg – Ontario Hockey League. Ako sám povedal, keďže bol mladý, neskúsený chalan, myslel si „wow, raz určite budem hrať NHL“. Realita však bola tvrdá a až tam zistil, aká je v Kanade konkurencia a že presadiť sa je dosť ťažké. V Kanade pôsobil dve sezóny a vrátil sa do Švédska, kde v sezóne 2014-2015 vystriedal tri kluby. Po sezóne sa mu opäť ozval agent s ponukou pôsobiť v North America Hockey League, konkrétne v tíme Austin Bruins. Tento rok hodnotí Gilbert ako veľmi dobrý. Po sezóne sa znovu vrátil do Európy, nie však do Švédska, ale do Olimpije Ljubljana, v tom čase hrajúcej EBEL. Slovinský klub však musel kvôli financiám túto ligu opustiť. Veľmi sa preto potešil, keď ho oslovil Julo Koval s ponukou hrať za Banskú Bystricu. Minulú sezónu, okorenenú jeho prvým seniorským titulom, považuje za najkrajšiu vo svojom hokejovom živote. Na Slovensku sa mu veľmi páči a je veľmi rád, že tu môže hrať. Na otázku, ako je to s reprezentáciou, nám vysvetlil, že hoci má aj slovenské občianstvo, podľa pravidiel musí odohrať na Slovensku dve súvislé sezóny, aby mohol našu krajinu reprezentovať. Sám povedal, že by Slovensko reprezentoval veľmi rád a dúfa, že mu to raz vyjde.

Po rekapitulácii kariéry našich hostí prišli na rad otázky. Samozrejme nás zaujímalo, ako hráči vnímajú fanúšikov a či by vedeli porovnať náš fanklub s inými. Ďateľ sa nám priznal, že keby nemali nás fanúšikov, určite by sa po minulé sezóny do finále nedostali. Ubezpečil nás, že fanúšik je pre hráčov mimoriadne dôležitý a hoci veľakrát nepočuje, čo práve kričíme, ide o tú energiu, ktorú svojimi hlasivkami prenášame na ľad. Veľmi zle sa im hrá v Žiline, nakoľko tam sú tribúny väčšinou ticho. Porovnávať nechcel, pretože fanúšikovská základňa je všade iná. Pri tejto otázke si zaspomínal na svoj prvý titul, ktorý získal s bratislavským Slovanom. Oslavy boli bujaré, do Bratislavy prišli z Košíc  po mnohých „benzínkových“ zastávkach až okolo ôsmej ráno a samozrejme všetci zapadli do baru a vystriedali ich viac. Upozornil však, že v bare boli len hráči a práve preto sa mu titul s Bystricou mimoriadne páčil – keďže tu ho neprežívali len hráči medzi sebou, ale spolu s fanúšikmi a vlastne s celým mestom. Veľmi sa mu páčilo, že kamkoľvek prišli, fanúšikovia sa s nimi radovali, oslavovali a gratulovali im. S úsmevom podotkol, že to boli ťažké dni a je rád, že jeho manželka s deťmi to tolerovali 🙂 .

Gilbert tiež pochválil atmosféru na zápasoch. On osobne to vníma tak, že keď mužstvo vyhrá, je to, ako keby sme vyhrali my s nimi, proste nás berie ako neoddeliteľnú súčasť tímu. V Kanade je hokej šou, ale fandenie aké je tu, nepoznajú. Aj preto sem kanaďania a američania tak radi chodia hrať.

Keď sme už takto mali hráčov medzi sebou, neodpustili sme si zopár výhrad. Chlapcom sme trochu vyčítali, že po prehratom zápase vonku málokedy prídu pred nás, hoci my sme za nimi cestovali veľa kilometrov. Ďateľ nám to vysvetlil tým, že im sa vtedy v hlave odohráva veľmi veľa vecí a veľakrát si ani neuvedomia, ako zišli do šatne. Hlavne po smolnom alebo totálne spackanom zápase chcú byť čo najskôr dole z ľadu a nemusieť sa pozerať na oslavujúcich domácich fanúšikov a hráčov. Gilbert ešte podotkol, že on sa veľakrát po prehre tak strašne pred nami hanbí, že nevie, či by bolo vhodné ísť nám pred oči. Našu pripomienku však chápu a otvoria túto tému v šatni – rovnako ako návrh, aby sa vrátili zo šatne napríklad po vyhratom derby alebo poriadnej nakladačke súperovi 🙂 . Určite vám ale nemusím prízvukovať, že to z veľkej miery závisí od nás – aby sme hráčov vedeli vytiahnuť zo šatne, na štadióne musí byť hukot!

Hoci sme sa tejto téme vyhýbali, hráčom nedalo nepozastaviť sa nad minuloročným incidentom po šiestom finálovom zápase. Ďateľ priznal, že ich to svojim spôsobom nakoplo k výkonu v Trenčíne.  Veľmi si vážili fanúšikov, ktorí napriek bojkotu do TN vycestovali. Na margo tejto témy sa dotkol aj predávaniu zápasov. Ako povedal, nikdy v živote sa nestretol s tým, že by niekto od neho žiadal niečo podobné. Na rozdiel od Ivana Gilbert takúto skúsenosť má zo Slovinska. Porozprával nám, ako ich brankára pozval niekto do McDonaldu a núkal mu peniaze, ak súperovi pustia zápas. Brankár to samozrejme oznámil, vyšetrovala to aj polícia. Bolo z toho celkom haló a hráči si povedali, veď „my im ukážeme!“. No a „ukázali“ – zápas prehrali 0:7 🙁

 K finálovej sérii sa hráči ešte raz vrátili. Porozprávali, aké mali pocity po spackanom piatom a šiestom zápase. Hnev, sklamanie, frustrácia… Ako sami priznali, už vo štvrtom zápase na domácom ľade rozmýšlali nad oslavami a to sa im vypomstilo. Na rozhodujúci zápas do Trenčína bol teda zákaz zobrať čokoľvek, čo sa týkalo oslavy prípadného titulu. Ak si dobre spomínam, priznali, že nakoniec šiltovky nechýbali, zobrali ich do auta maséri, samozrejme, bez vedomia hráčov. Ivan poznamenal, že trenčanom sa v podstate stalo niečo podobné ako nám v štvrtom zápase. Už mali nachystané majstrovské šiltovky a niektorí trenčianski hráči si ich provokačne skúšali priamo pred našimi chlapcami. Aj toto našich nakoplo k excelentnému výkonu.

Fanúšikov zaujímal aj názor hráčov na príchod maďarských klubov. Ďateľ sa bez okolkov vyjadril, že to považuje za veľkú blbosť. Gilbert bol v tomto zdržanlivejší, vníma to tak, že je tu pokus urobiť silnejšiu, nadnárodnú ligu a myšlienka nie je zlá. Ako sám povedal, tým, že hral EBEL, vníma to trochu inak.

Obaja hokejisti sa už tešia na Winter Classic. Až na pár výnimiek to bude pre všetkých niečo nové a len dúfajú, že nebude mínus 30 a nezamrznú na lavičke 🙂

Po vzore minulých stretnutí sme sa opýtali chalanov, či majú pred zápasom nejaký zaužívaný rituál. Gilbert sa priznal, že si pred zápasom veľmi rád pospí, ale inak žiadny rituál nemá. Je to aj kvôli tomu, že je šatňový DJ, čiže popri starostiach s výberom hudby mu na rituál ani neostáva čas. Ani Ivan nič špeciálne nepestuje, okrem toho, že sa pred zápasom ešte v šatni pomodlí.

Neobišli sme ani tému obľúbeného jedla. Zaujímalo nás, čo hovorí Gilbert na slovenskú kuchyňu. Priznal sa, že mu veľmi chutí, ale občas mu chýbajú švédske jedlá. Aj preto uvítal Škandinávsky týždeň v Lidli a kúpil si do zásoby 4 kilo švédskych mäsových guliek. Ďatel len stručne povedal, že zje úplne všetko.

S Gilbertom a Ivanom sme strávili viac ako dve hodiny. Prebrali sa veci vážnejšie aj veci úsmevné (vedeli ste napríklad, že Ben Marshall nenosí ponožky a aj korčule obúva naboso?), bezpochyby to však bol veľmi príjemne strávený čas. Určite budeme v podobných stretnutiach pokračovať a ak ste sa z rôznych príčin nemohli v piatok zúčastniť, veríme, že to najbližšie si už nenecháte ujsť.

Pridaj komentár

Proudly powered by WordPress | Theme: Baskerville 2 by Anders Noren.

Up ↑